U indiánov

Kôň na bežiacom páse v obývačke potí kalórie. Winnetou beží tiež, v televízii. Páli náboje akoby to boli kalórie. Kôň chce Winnetoua za koňa, ak Winnetou chce koňa za jazdca. Spolu spália viac a páliť bude aj horúčava indiánskeho leta.

Chaos v klietke a kľúč vo vrecku filozofa

Telo pojedalo celé dni a roky, dlhé roky – chutný stres. Nasýtilo sa jedmi, vzplanula iskra a pod tlakom vnútornej explózie potrhalo žily a celý, doteraz silný korpus. Čin sa udial v neupratanej izbe a prispel ešte k väčšiemu neporiadku:

… pečienka na parohách vešiaka;

… srdce so žiaľom v kúte;

… pravé oko nenávistne hladí na ľavé oko a obe na stole súperia, ktoré skôr žmurkne;

… pľúca splasnuté a omylom zamenené za vreco vysávača;

… rozum kraľuje na skrini, neuróny sa trúsia na chlpatý koberec;

… obličky oblizujú zelený šalát na pokorenenom tanieri;

… žalúdok vracia do umývadla;

… črevá sa krútia po zemi ako dlhý had trpiaci anorexiou;

… penis sa ostro zabodol do nástenky a vajcia s dutým člupotom padli do priehľadného pohára s vodou;

Šialený vedec sa vracia domov z práce v laboratóriu a keďže celý deň túžil po skladaní puzzle, s rozkošou nachádza kúsky pasujúce do skladačky a zostavuje nového človeka. Pomenuje ho menom “Kámoš” a pozve ho na fľašku piva do podzemnej krčmy. Keď prechádzajú ulicou, ľudia sa na nich dívajú, najmä na Kámoša. Vedec niektoré časti puzzle nesprávne umiestnil a Kámoš sa podobá na obraz Picassa. Avšak presne v takej podobe vyhovuje vedcovým predstavám. A preto ten musí teraz vynájsť formulu, ako predísť stresu a vyhnúť sa interným výbuchom.

Začínajú filozofiou.

V daždi zrelých marhúľ

Pofukuje osviežujúci vietor a prináša so sebou zvuky premieľajúcich sa vodných vĺn, cítiť slanotu v ovzduší a hádam aj počuť dorozumievace zvuky medzi čajkami… aj keď žiadne more ani oceán nie je nablízku. Je to len ilúzia, denné snívanie či spomínanie si na minulosť.

Sedíme traja v záhrade pri drevenom stole. Dedo, otec a ja, následník tretej generácie. Sme obklopení ovocnými stromami, jabloňou, slivkou, hruškou, čerešňou a priamo nad nami sa vzpína obrovská marhuľa. Zrejme je to najstarší strom v dedovej záhrade, a preto bol obdarovaný výsostnou odmenou zapustiť svoje korene v zemi, po ktorej kráčame, kde oddychujeme a kde zdielame naše myšlienky, ktoré prichádzajú z priepasti mysle, otvárajú si same príklop a prenikajú do reality, kde sadajú ako vtáky na káble elektrického vedenia do mysle spolustolovníkov. Za tie dlhé roky, čo sa tu stretávame a spolu starneme, marhuľa nasiakla do seba veľa z našich rozhovorov, naučila sa dešifrovať našu reč, už nám rozumie a počítame ju medzi nás ako rovnocenného partnera pri diskusii. Jej kmeň má hlboké vrásky akoby strom preberal naše starosti. A ozaj, keď sa rozprávame, ťažké a smutné slová sa menia na ľahké a spokojné, naša nálada sa mení, a marhuľa šuští lístím a svoje údy vykyvuje vo vetre, čím nás chce utíšiť a priviesť na hladinu rovnosti.

Je leto, plody stromov sú zrelé. Všetci traja si vyťahujeme a otvárame dáždniky a počujeme, ako marhule padajúce zo stromu klopkajú na naše striešky, dopadajú na stôl, do trávy vôkol a na čiernu pôdu, ktorá je stále vlhká po včerajšom lejaku. Dážď zrelých marhúľ v tomto období je môj najobľúbenejší. Predstavujem si, že marhule znamenajú slová a strom prostredníctvom nich s nami komunikuje. Jeho monológ je dlhý a ostáva veľa vypovedaného… všade sa vŕšia červeno oranžové, mäkké a voňavé plody. Odkladáme dáždniky, ktoré by sa pokojne mohli nazývať marhuľovníky. Dívame sa na popadané marhule a čudujeme sa. Jedna za druhou sa otvárajú a vychádzajú z nich naše sny a túžby. Obrazy sú nám známe, veď predtým boli usídlené v našej mysli. Prizeráme sa im ako prízrakom, ktoré nás zastihli nepripravených, množia sa a nasledujú za sebou. Každá otvorená marhuľa mení realitu, ponára nás do iných, možných svetov. Raz obloha znáhla stmavne, začne vôkol nás tiecť široká dravá rieka, po ktorej sa za zvukov bubnovania plaví vikingská loď s dračou hlavou, inokedy sa dívame na drevený krehký rebrík, ktorého horný koniec je ukrytý za mračnami v nedosiahnuteľnej výške a štverá sa po ňom záhadná postava s hlavou pripominajúcou krokodíla, alebo sa ocitáme uväznení v sklenej guli a všade vôkoľ poletujú papierové vtáky.

Dedo poznajúci zaklínacie praktiky, nožom vyryje do stola neznáme znaky. Pýtam sa ho na význam symbolov, neodpovedá mi, ale po krátkej chvíli porozumiem. Realita znovu naberá svoje zvuky, farby, vôňe a chute.

Sedíme traja pri drevenom stole a premýšľame, čo s toľkými popadanými marhulami. Dedo navrhuje vypáliť marhuľovicu, môj otec uvažuje o príprave džemu, a ja radím, aby sme ich zjedli čerstvé. Každá generácia má svoj pohľad na vec. To, čo ostáva vekmi nemenné, je strom. A to, že sa znovu stretneme, znovu budeme pod ním sedieť, rozprávať sa a mlčky uvažovať.